Cinque Terre

The Cinque Terre (Italian: [ˈtʃiŋkwe ˈtɛrre]; Ligurian: Çinque Tære; literally “Five Lands”) occupies a narrow 38 km² belt of Italy’s northwest Ligurian shoreline, in the western reaches of La Spezia Province. Five settlements—Monterosso al Mare, Vernazza, Corniglia, Manarola and Riomaggiore—perch on precipitous slopes that plunge into the Ligurian Sea. Their pastel façades, rugged terraces and cliff-top vineyards are wholly encompassed by the Cinque Terre National Park and its adjoining marine reserve, designated a UNESCO World Heritage Site in 1997. Vernazza alone also bears the accolade of I Borghi più belli d’Italia, one of Italy’s most beautiful villages.

Osídlenie tu siaha prinajmenšom do 11. storočia, keď janovskí obchodníci a farmári vytesali do útesov nebezpečné terasy. Monterosso a Vernazza sú najstaršie jadrá; ďalšie tri dediny vznikli neskôr, všetky pod nadvládou Janovskej republiky. V 16. storočí sa po Stredozemnom mori preháňali osmanskí korzári a berberskí piráti, čo prinútilo dedinčanov posilňovať stredoveké pevnosti a stavať strážne veže na strategických výbežkoch. Každý suchý kamenný val a strážna veža svedčí o kapitole ostražitosti na rozoklanej hranici ríše.

Cenotaf vidieckeho života pretrvával počas 17. až 19. storočia, aj keď postupne upadal. Izolácia zasahovala do trhov. Terasovité olivy a vinice chradli, pretože feudálne dane a lúpežné hrozby narastali. Renesančná prosperita upadala. Obnova prišla až začiatkom 19. storočia, keď v La Spezii vznikol námorný arzenál a pobrežná železnica spojila oblasť s Janovom. Oceľové koľajnice vytesali nové tepny pozdĺž strmých útesov, čím priniesli obchod a paradoxne aj odliv obyvateľov – mladí dedinčania hľadali širšie obzory a nechali terasy zarastať.

Vojna ešte zhoršila vyľudňovanie. Počas druhej svetovej vojny spojenecké bombardovanie a odvety Osi zničili sklady na nábreží, vyplienili lisy na olivy a poškodili stáročia staré obydlia. Skaza viedla k exodu. Tradičné povolania – pestovanie hrozna, olivovníky, drobný rybolov – sa rozpadli. Príroda však žije v cykloch obnovy. Od 70. rokov 20. storočia tichý rozmach cestovného ruchu obnovil živobytie. Miestni obyvatelia, ktorí vniesli späť farby do rybárskych chalúp v Monterosse a Manarole, premenili ľudovú architektúru na evokatívnu tabuľu námorného dedičstva.

Katastrofálna povodeň z 25. októbra 2011 odhalila zraniteľnosť aj odolnosť. Prívalové dažde, zintenzívnené desaťročiami údržby prepadnutých terás, spôsobili smrteľné záplavy a zosuvy pôdy. Zahynulo deväť duší; Vernazza a Monterosso al Mare prežili najhoršie otrasy. Napriek tomu na opustených terasách vyrástla divoká vegetácia, ktorej koreňové siete stabilizovali krehké pôdy. Vedci poznamenávajú, že tento spontánny opätovný rast je hradbou proti úplnému kolapsu – živým dôkazom ekologickej reciprocity, aj keď ľudské hospodárenie zlyháva.

Prístup k týmto dedinkám autom si vyžaduje odvahu. Úzke, kľukaté cesty sa kľukatia nad roklinami; parkovacích miest je málo. Prevládajúcim dopravným prostriedkom je železnica: regionálne vlaky a vlaky Cinque Terre Express premávajú po trati Janov – Pisa a zastavujú v každej dedine. Diaľkové medzimestské spoje zastavujú v Monterosso, kde cestujúci prestupujú na regionálne vlaky. V miernejších mesiacoch spája Levanto s La Speziou pravidelný trajekt, ktorý sa plavil do všetkých prístavov okrem Corniglie, ktorej útesová plošina nemá mólo. Doplnkové lode premávajú na trasy do Porto Venere, Lerici a janovského starého prístavu.

Chodníky sa tiahnu po svahoch hôr ako starobylá sieť trás pre sezónny presun dobytka a stôp pre muly. Oficiálne označené systémom číslovania SVA sú stále hovorovo označované staršími indexmi, čo medzi pocestnými vyvoláva zmätok. Najvýznamnejšia trasa, Sentiero Verde Azzurro alebo Modrá trasa, sa vinie medzi všetkými piatimi dedinami. Nestabilita spôsobená zosuvmi skál a zosuvmi pôdy môže niektoré úseky bez varovania uzavrieť; najmä legendárna Via dell'Amore medzi Riomaggiore a Manarolou bola znovu otvorená vo februári 2025 po rozsiahlej rekonštrukcii.

Terasy sú charakteristické vinohradníctvom a olejárstvom. Tri pôvodné odrody hrozna – Bosco, Albarola a Vermentino – produkujú suché víno Cinque Terre DOC a neskorý zber Sciachetrà. Produkcia sa sústreďuje v družstve Agricoltura di Cinque Terre, ktoré sa nachádza medzi Manarolou a Volastrou, zatiaľ čo butikové usadlosti ako Forlini-Capellini, Walter de Batté, Buranco a Arrigoni vyrábajú limitované edície fliaš. Olivové háje dodávajú olej z taggiascy, cenený pre svoju jemnú vôňu a maslovú chuť.

Morské plody sú tu hojné. Sardely z Monterossa majú status chráneného označenia pôvodu a ich strieborné boky sú pred pečením na panvici konzervované soľou a feniklom. Ligúrska kulinárska slovníková zásoba tu rozkvitá: pesto Genovese – bazalka, cesnak, píniové oriešky, pecorino a olivový olej – zdobí trenette aj trofie. Focaccia vychádza z dedinských pecí ako mäkké plátno z rozmarínu a morskej soli, zatiaľ čo farinata – chrumkavý koláč z cícerovej múky – láka orieškovou chrumkavosťou. V Corniglii zmrzlinári pripravujú najkrémovejšie zmrzliny s miestnym medom miele di Corniglia.

Po výdatnom jedle prichádzajú na rad digestívy. Grappa, destilovaná z vinaccie, ponúka ohnivý kontrapunkt k pretrvávajúcej sladkosti. Limoncino – emulzia citrónovej kôry, cukru a smotany – sa podáva vychladené, jeho zamatová citrónová krémová vôňa je vhodným záverom morských plodov.

Geografia je tu dramatická. Od mysu Mesco po mys Merlino sa do neba týčia Ligúrske Apeniny: Monte Le Croci dosahuje vrchol 746 m, lemovaný Monte Castello a Monte Soviore. Pohorie sa rozdvojuje smerom na východ – jedno rameno smeruje k La Spezii, druhé k Porto Venere – a chráni úzky pobrežný pás. Iba pri Levante poskytuje úľavu zúbkovaná nížina široká iba 700 m. Zimné chlady sú krotené prímorskými pásmi; letné slnko vyprahne terasy, zatiaľ čo jarné a jesenné víchrice prinášajú výživné dažde.

Ochrana týchto krajín je formálna, no zároveň organická. Národný park Cinque Terre, založený v roku 1999 ako najmenší v Taliansku, zahŕňa suchozemské a pobrežné zóny od mysu Mesco po Campiglia Tramonti. Správa v Riomaggiore dohliada na turistické chodníky, obnovu biotopov a osvetovú činnosť pre komunitu. Priľahlá chránená morská oblasť, vyhlásená v roku 1997, chráni podvodné kaňony a koridory veľrýb. Rybolovné kvóty a predpisy o potápaní sa zameriavajú na rovnováhu medzi rekreáciou a ochranou prírody.

Moderný cestovný ruch sa v Porto Venere rozbehol začiatkom 20. storočia a rýchlo sa rozšíril na pláže Monterossa a výbežky Vernazzy. Dnes od apríla do septembra navštívi takmer 2,4 milióna návštevníkov: približne 70 percent domácich, zvyšok prevažne severoamerických a európskych. Ubytovacia kapacita zahŕňa 2 300 hotelových izieb, 9 500 rekreačných apartmánov a 1 700 kempingov. Obavy z nadmerného turizmu však vedú k lokálnym opatreniam – vstupné kvóty na turistické chodníky, rezervačné systémy pre Via dell'Amore – na ochranu charakteru dediny a krehkých ekosystémov.

Výstavba teras, ktorá bola do značnej miery reakciou na vpády Saracénov koncom 12. storočia, sa prejavuje v štyroch typológiách. Terasy Cuighe s trávnatými opornými valmi sú vhodné pre mierne svahy bohaté na íl. Terasy s vápencovými múrmi dominujú dolným Monterosso a Vernazza, ich vyššie múry sú navrhnuté tak, aby zvyšovali výnosy a odvracali lupičov. Tramonti si zachováva najvyššie múry, niektoré presahujú úroveň terénu o jeden až 1,5 m. Strmé kamenné schodiská spájajú úrovne terás; no zanedbanie a zosuvy pôdy mnohé zničili, čo zdôrazňuje neustálu potrebu opravy.

Každá dedinka vyžaruje svoj vlastný étos. Vernazzské dve hodinové veže sa týčia nad malou plážou, ktorú v noci lemujú kaviarne a kaviarne. Mramorové kamene pod nohami pripomínajú janovských obchodníkov a olupujúca sa okrová farba šepká o nadčasovej spoločenskosti. Corniglia, jediná dedinka ležiaca nad hladinou mora, si vyžaduje výstup – 365 schodov alebo kyvadlovú dopravu parkom – a odmeňuje návštevníkov uličkami s vôňou citróna, miestnym vínom z baru Nunzio a pokojným námestím lemovaným lismi na olivy.

Manarola sa hemží loďkami zavesenými na dláždených rampách. Mikrokozmos ligúrskej gastronómie: ančovičky z La Cantina dello Zio Bramante, macchiati z Aristide Café, remeselný ľad z 5 Terre Gelateria e Creperia. Betónové mólo vedie plavcov do kobaltovo modrých vôd; ďalej po nej skryté zátoky pozývajú na objavovanie a ich terasy prepojené schodiskami ponúkajú piknikové stoly na obedy pod holým nebom.

Riomaggiore, najjužnejšie mesto, prekypuje nočnou energiou. Zvonice stále odpočítavajú hodiny, zatiaľ čo žaby štebotajú v cisternách na svahu. Starobylý štvoruholníkový hrad, spomenutý v liste zo 6. storočia, dnes stojí ako schátraná pamiatka v národnom parku. Obchody s potravinami na Via Colombo ponúkajú čerstvé ovocie – jahody, čerešne, nespole – spolu so salámami a syrmi. Bar & Vini, týčiaci sa nad morom, priťahuje rodiny a turistov pod hviezdnou oblohou.

Monterosso al Mare sa od svojich súrodencov odlišuje. Jeho rozsiahly piesočnatý svah posiaty farebnými slnečníkmi láka návštevníkov pláže. Za brehom moderné bloky zatieňujú úzke stredoveké uličky. Na východnom konci pláže však stojí monumentálna socha na terasovitom výbežku – pripomienka, že aj tu pretrváva dialóg medzi cestovným ruchom a tradíciou.

Napriek stáročiam obrany, opúšťania, obnovy a starostlivosti zostáva Cinque Terre živým palimpsestom. Kamenné múry a námorné trasy, vinič a rybárske siete, stredoveké veže a moderné snahy o ochranu prírody: každý prvok prispieva k trvalému príbehu o rovnováhe medzi ľudskou vynaliezavosťou a vetrami fúkanými z Atlantiku, medzi neistým zemepisným umiestnením a neochvejným odhodlaním komunity. Tu, na týchto Piatich krajinách, sa stredomorský hranol svetla láme cez okrové steny a smaragdové viničové révy a pozýva na kontempláciu miesta, ktoré je zároveň večné a neustále sa obnovuje.