Novi Sad

Novi Sad má strategickú polohu na južnom okraji Panónskej nížiny, rozprestiera sa na rieke Dunaj medzi 1 252. a 1 262. riečnym kilometrom. Ako administratívne sídlo Autonómnej pokrajiny Vojvodiny a Južného báčskeho okresu slúži 260 438 obyvateľom v rámci samotného mesta (sčítanie ľudu z roku 2022) a širšiemu obecnému územiu s rozlohou 702,7 km², s bezprostrednou mestskou rozlohou 129,4 km² a zastavanou plochou 106,2 km². Mesto bolo založené v roku 1694 na rozhraní Báčskej nížiny (72 – 80 m nad morom) a predhoria Sriemu (250 – 350 m) a rozprestiera sa na úrodných nížinách aj na stúpajúcich svahoch Fruškej hory.

Od svojho vzniku sa Nový Sad stal centrom srbského kultúrneho života – a to až do takej miery, že si vyslúžil prezývku „Srbské Atény“. Počas troch storočí sa vyvinul na mnohostranné centrum vzdelávania, správy vecí verejných a obchodu. Dnes je druhým najľudnatejším mestom v krajine a je ústredným bodom jednej z hlavných priemyselných, finančných, akademických a zdravotníckych sietí Srbska. Jeho postavenie v rámci európskej občianskej krajiny bolo potvrdené výberom za Európske hlavné mesto mládeže (2019), Európske hlavné mesto kultúry (2022) a zaradením medzi Kreatívne mestá UNESCO (2023).

Stretnutie pevniny a vody definuje veľkú časť charakteru mesta. Široké koryto Dunaja sa vlieva do Malého bačského kanála, ktorý je sám prítokom rozsiahlej vodnej cesty Dunaj-Tisa-Dunaj. Na ľavom brehu sa na rovinatých plochách, kedysi prevládajúcich v poľnohospodárstve, dnes nachádzajú historické štvrte aj moderné štvrte. Na druhej strane rieky sa na červenkastom pieskovci týči Petrovaradinská pevnosť, ktorej hradby hľadia na Báčsku rovinu. Toto spojenie roviny a nadmorskej výšky formovalo mestský rast, formu mesta a dopravnú infraštruktúru Nového Sadu.

Zbiehajú sa tu cestné, železničné a riečne koridory. Severojužná diaľnica E-75 spája Budapešť a Belehrad, zatiaľ čo koridor X smeruje dopravu zo strednej a severnej Európy do jadranských prístavov. Vodná doprava sleduje tok Dunaja na východ k Čiernemu moru v rámci koridoru VII. Vysokorýchlostná železničná trať, ktorá je teraz dokončená medzi Belehradom a Novým Sadom, sľubuje skrátenie cestovného času na menej ako pol hodiny. Autobusové linky sa rozširujú do susedných obcí – Bački Petrovac, Vrbas, Temerin, Žabalj, Titel, Inđija, Sremski Karlovci, Irig a Beočin – zatiaľ čo miestna verejná doprava pozostáva z 35 mestských a 37 prímestských trás, ktoré spravuje JGSP Novi Sad. Električky premávali v rokoch 1911 až 1959 a ich obnovenie je už dlho predmetom diskusií.

Klimaticky sa Nový Sad nachádza v miernom kontinentálnom pásme. Zimy a jesene môžu byť prerušované košavou, nárazovým juhovýchodným vetrom, ktorý dokáže nafúkať snehové záveje počas troch až siedmich dní. Priemerná ročná teplota sa pohybuje okolo 10,9 °C, v januári klesá na -1 °C a v júli stúpa na 21,6 °C, pričom počas 122 dní spadne 578 mm zrážok. V posledných desaťročiach sme boli svedkami silnejších zrážok a občasných záplav, čo je príznakom širších klimatických zmien, ktoré prevyšujú kapacitu infraštruktúry.

Demografický rast v povojnovom období bol viac poháňaný migráciou ako prirodzeným prírastkom. Od roku 1961 do roku 1971 sa mestské obyvateľstvo zvýšilo približne o 37 percent. Obyvatelia prišli z Vojvodiny (56,2 percenta), Bosny a Hercegoviny (15,3 percenta) a stredného Srbska (11,7 percenta). Sčítanie ľudu z roku 2002 zaznamenalo v oblasti obce 299 294 obyvateľov, z ktorých 156 328 boli dospelí; priemerný vek bol 39,8 roka (38,3 u mužov, 41,2 u žien). Domácnosti majú v priemere 2,63 člena. Z etnického hľadiska tvoria Srbi tri štvrtiny obyvateľstva, nasledujú Maďari, Juhoslávania, Slováci, Chorváti a Čiernohorci; Kisac zostáva jediným osídlením s prevažne slovenským obyvateľstvom. Do roku 2022 sa administratívny počet obyvateľov zvýšil na 408 076, z toho 320 588 v súvislej mestskej zóne zahŕňajúcej Nový Sad, Petrovaradín a Sremskú Kamenicu.

Ekonomický osud odrážal širší vývoj Srbska. 90. roky priniesli sankcie a hyperinfláciu, ktoré zničili dlhoročné priemyselné odvetvia – káble Novkabel, kovovýrobu Pobeda, nástroje Jugoalat, chemikálie Albus a HINS – a prežila tak iba ropná rafinéria a priľahlá tepelná elektráreň neďaleko Šanghaja. Od roku 2001 posun smerom k službám podnietil rýchle oživenie. Súkromné ​​podniky v súčasnosti predstavujú 95 percent miestnej ekonomiky, v ktorej dominujú malé a stredné firmy. Finančný sektor tvorí skupina bánk – Vojvođanska, Erste, OTP, Raiffeisen, AIK a NLB Continental – spolu s DDOR Novi Sad (druhou najväčšou poisťovňou v krajine) a sídlom srbského ropného priemyslu. Novosadský veľtrh naďalej priťahuje domáce aj medzinárodné delegácie.

Kultúrna vitalita už dlho definuje mesto. Za habsburskej nadvlády sa v Novom Sade v 18. a 19. storočí rozvíjalo Srbské národné divadlo (založené v roku 1861) a Matica srbská sa sem presťahovala z Pešti (1864). Spisovatelia a myslitelia – Đuro Daničić, Đura Jakšić, Jovan Jovanović Zmaj, Svetozar Miletić, Laza Kostić a ďalší – tu zanechali svoju stopu. Dnes sa Srbské národné divadlo delí o významné miesto spolu s Mládežníckym divadlom, Novosadským divadlom a prestavanou synagógou, pričom všetky hostia repertoárové a zájazdové predstavenia. Kalendárny rok oživujú festivaly: EXIT, najväčšie letné hudobné stretnutie v Srbsku na Petrovaradínskych baštách; INFANT, jediný alternatívny divadelný festival v Srbsku; Zmajeve detské hry pre mládežnícku literatúru; dramatická súťaž Sterijino pozorje; Novosadský džezový festival; Brazílske dni; a Medzinárodný literárny festival.

Inštitucionálna hĺbka je rovnako impozantná. Srbská akadémia vied a umení a Vojvodinská akadémia tu majú pobočky. Knižnica Matice srbskej uchováva približne tri milióny zväzkov, zatiaľ čo Mestská knižnica, Historický archív a Archív Vojvodiny uchovávajú záznamy siahajúce až do roku 1565. Kultúrne centrum Nového Sadu organizuje výstavy a podujatia; Azbukum propaguje srbský jazyk a kultúru; a miestne pobočky združení spisovateľov a umelcov udržiavajú kreatívny dialóg.

Zbieranie a vystavovanie miestneho dedičstva sú úlohy zverené viacerým múzeám: Múzeu Vojvodiny (založené v roku 1847 Maticou srbskou), Múzeu Nového Sadu v Petrovaradine, Múzeu Tamburica (otvorené v decembri 2022) a Múzeu súčasného umenia Vojvodiny. Galérií je tu veľa: Galéria Matice srbskej, Darčeková zbierka výtvarného umenia Rajka Mamuzića a Pamätná zbierka Pavla Beljanského, ktorá uchováva jeden z najväčších súborov srbského umenia 20. storočia. Rodinná atrakcia Dino Park bola otvorená 23. apríla 2016 a na ploche 1,7 hektára predstavuje repliky dinosaurov v životnej veľkosti.

Architektonická forma hovorí o deštrukcii aj obnove. Len málo z toho predchádza 19. storočiu, pretože maďarská revolúcia v roku 1849 zrovnala staré mesto so zemou. Súčasné jadro je bohaté na rakúsko-uhorské fasády pripomínajúce Viedeň a Budapešť. Expanzia z čias socializmu medzi 50. a 70. rokmi 20. storočia priniesla ortogonálne bulváre – najvýznamnejší je Bulevar Oslobođenja (1962 – 1964) – a stredne vysoké bytové domy, čo umožnilo strojnásobenie populácie s relatívne miernou dopravnou zápchou.

Z mestských častí najstaršie — Stari Grad, Podbara a Rotkvarija — ustupujú na ľavom brehu Salajke a Grbavici. Petrovaradín a Sremská Kamenica si zachovali pozostatky bývalých dedín. Povojnové juhoslovanské plánovanie prinieslo Banatić, Sajmište, Adamovićevo naselje, Telep, Stara Detelinara a Liman I, s Limans II–IV, Satelit, Novo naselje a Nova Detelinara počas socialistickej éry. Okrajové osady – Veternička rampa, Sajlovo, Veliki rit, Gornje livade – sa rozrástli, aby mohli ubytovať vojnových utečencov, zatiaľ čo nové projekty kolektívneho bývania lemujú ulicu Jugovićeva a čakajú na rozvoj v Mišeluku. Pozdĺž sremského pobrežia sa tiahnu lesné čistinky a brehy riek rodiace sa štvrte – Ribnjak, Karagača, Sadovi, Bukovački plato, Alibegovac, Tatarsko brdo, Čardak a iné.

Akademický život pulzuje univerzitným mestom s viac ako 40 000 študentmi na zelenom brehu Dunaja. Mladé obyvateľstvo udržiava kaviarne, bary a kreatívne enklávy, ktoré sa líšia od živších rytmov Belehradu alebo Nišu. Miestna reč má odmeraný rytmus, ktorý návštevníci z južného Srbska často vnímajú ako uvoľnenejší. Vďaka širokým uliciam, rovinatému terénu a bohatej zalesnenej vegetácii je Novi Sad ideálnym miestom na cyklistiku. Národný park Fruška Gora leží len dvadsať kilometrov za východnými predmestiami a jeho kláštory nabádajú k rozjímaniu uprostred dubových a bukových lesov.

Turisti často chvália mestskú kuchyňu – bohatú na vrstvené pečivo, výdatné dusené jedlá a sladkovodné ryby – jej cenovú dostupnosť v porovnaní so západnou Európou a vrúcnosť pohostinnosti. Petrovaradinská pevnosť sa týči ako ikona dedičstva aj voľného času, najmä keď pódiá EXITu každý júl premenia jej kamenné hradby na otvorené auditórium. Poľnohospodársky veľtrh v máji tiež priláka desaťtisíce ľudí na svoje výstavy obilia, hospodárskych zvierat a strojov. Osobný prístav pod Varadinským mostom spája riečne plavby s historickým centrom.

Nový Sad, ktorý prekonáva svoje tisícročné korene, hľadá rovnováhu medzi zachovaním kultúrneho dedičstva a požiadavkami moderného mestského života. Jeho viacvrstvová história – od osmanských pohraničí až po habsburské metropoly, od socialistického kapitálu až po trhovo orientované oživenie – formovala mesto s umiernenými ambíciami a odolným charakterom. Či už sa naň pozeráme z hradieb pevnosti alebo pozdĺž alejí lemovaných stromami, Nový Sad sa javí ako živý dôkaz kultúrnej odolnosti, geografickej výhody a občianskej vitality.

Pri pohľade na cestu Nového Sadu si človek uvedomí, že mesto sa neustále pretváralo bez toho, aby sa vzdalo základov svojej identity. Od svojho vzniku ako križovatky ciest až po súčasné postavenie regionálneho hlavného mesta prepletalo prúdy migrácie, prúdy obchodu a prúdy kultúrnej výmeny. Jeho roviny a kopce, kanály a bulváre, divadlá a laboratóriá, to všetko prispieva k jedinečnej mestskej tapisérii – ktorá nie je definovaná hyperbolou, ale trvalým záväzkom k vzdelávaniu, kreativite a spoločnému životu.