Rogaška Slatina

Rogaška Slatina, mesto s 5 082 obyvateľmi podľa sčítania ľudu z roku 2021, sa nachádza v historickej enkláve v Štajersku vo východnom Slovinsku – slúži ako sídlo obce a rozprestiera sa cez údolie Horného Sotle až po zalesnené svahy hory Boč pozdĺž chorvátskych hraníc. Toto osídlenie je známe svojimi liečivými minerálnymi prameňmi, historickým kúpeľným pavilónom a krištáľovými sklárňami a stelesňuje stáročia kultúrnej výmeny, lekárskeho výskumu a geopolitického významu.

Samotný názov Rogaška Slatina – doslova „rogatecké pramene“ – svedčí o ústrednom význame jej minerálnych vôd, ktoré prvýkrát preložil ako Roitschocrene („rogatecké pramene“) Johann Benedikt Gründel v roku 1687, pričom odvolal grécke slovo κρήνη („prameň“), aby dodal prameňu, ktorý si miestni obyvatelia dlho uctievali, klasickú vážnosť. Archeologické stopy rímskej cesty a rímsky míľnik objavený vedľa prameňa svedčia o starobylosti, zatiaľ čo listina salzburského arcibiskupstva z roku 1141 je najstarším dokumentárnym svedectvom o kameni, ktorý ohlasuje údajnú silu prameňov. Počas celého raného novoveku lekári a učenci – od alchymistu Leonharda Thurneyssera zo 16. storočia, cez Paula de Sorbaita v roku 1679 a Marka Gerbeca okolo roku 1700 až po Repertorium der steiermärkischen Geschichte od Josepha Karla Kindermanna z roku 1798 – dokumentovali zloženie a účinky vody; Začiatkom devätnásteho storočia monografia Rudolfa Gustava Puffa a litografie Josipa Reiterera zachytili vznikajúci architektonický súbor kúpeľov, zatiaľ čo chemické laboratórium Adolfa Režeka z roku 1931 vykonalo systematickú analýzu minerálnych prvkov, ktoré sa dnes predávajú pod značkou Donat Mg.

Populačná trajektória mesta odráža administratívne zmeny aj jeho vyvíjajúcu sa reputáciu: od menej ako tisíc obyvateľov v roku 1948 – len niekoľko mesiacov po devastácii druhej svetovej vojny – až po následné rozmachy v druhej polovici dvadsiateho storočia, ktoré dosiahli vrchol nad 5 100 v roku 2011 a o desaťročie neskôr sa ustálili na tesne nad 5 000. Jeho premena na moderné centrum kúpeľov bola hlboko narušená medzi 11. aprílom 1941 – keď 132. pešia divízia Wehrmachtu obsadila kúpele len päť dní po invázii do Juhoslávie – a májom 1945. Počas nacistickej správy sa Rogaška Slatina vďaka svojej strategickej polohe na nemecko-chorvátskych hraniciach stala jedným z hlavných oporných bodov okupačnej zóny; Wehrmacht aj Ustašovci vykonávali zložitú a často brutálnu kontrolu a v hoteli Štajerski dvor zriadili zmiešanú nemecko-chorvátsku pohraničnú komisiu. V meste a jeho okolí operovali chorvátske kolaborantské jednotky Ustaše – túto éru podrobne opísal Daniel Siter – zatiaľ čo v posledných dňoch vojny tam Ante Pavelić zvolal svoje posledné stretnutie, len aby sa zbavil kolabujúceho režimu, keďže partizánska vojna v okolitých lesoch pretrvávala až do začiatku mája 1945. Pochmúrne následky zanechali v okolí mesta dva masové hroby – roklinu Sovinec, kde bolo v polovici roku 1945 popravených osemnásť až dvadsať chorvátskych zajatcov, a väčšiu roklinu Flower Hill, v ktorej sa nachádzajú obete zavraždené buď ustupujúcimi nacistickými silami, alebo povojnovými odvetami.

Dlho pred týmito turbulentnými desaťročiami si Rogaška Slatina s premyslenou starostlivosťou pestovala svoju kúpeľnú identitu. Rímske nápisy svedčia o ranej sláve; už v sedemnástom storočí jednoduchý drevený plot a koryto usmerňovali vodu z prameňa Donat, pomenovaného podľa jeho údajných liečivých účinkov. V roku 1676 miestny pán Peter de Curti postavil hostinec pre ubytovanie návštevníkov – poplatky, ktoré podporili začínajúcu kúpeľnú ekonomiku aj neďaleké sklárne, ktoré začali plniť vodu do fliaš súčasne s jej vznikom ako vyhľadávaného tovaru. V polovici devätnásteho storočia, pod záštitou štajerských provinčných panstiev, boli pramene obklopené súborom klasicistických pavilónov a promenád: neoklasicistický pavilón Tempel od Nikolu Pertscha z roku 1819 zostáva symbolom tejto éry, týčiaci sa nad prameňom Donat so svojimi strohými stĺpmi a nenápadnou ornamentikou, ktorá dodávala pocit kultivovaného pokoja.

Neoddeliteľnou súčasťou mestskej štruktúry sú jeho cirkevné stavby, ktoré sledujú priebeh miestnej zbožnosti prostredníctvom po sebe nasledujúcich architektonických idiómov. Farský kostol Svätého Kríža, patriaci diecéze Celje, sa nachádza na mieste, ktorého prvá zmienka pochádza z rukopisu z roku 1304; vtedajšia románska budova bola zbúraná v roku 1863, aby sa umožnila výstavba súčasného neorománskeho kostola, dokončeného medzi rokmi 1864 a 1866, ktorého vyvážené mohutné a freskované interiéry tvoria zámerný kontrapunkt k otvoreným pavilónom kúpeľov. Neďaleko sa nachádza kostol Najsvätejšej Trojice v Prneku zo 17. storočia, ktorý patrí k tej istej farnosti. Uchováva pozlátený oltár z rokov 1650 až 1675, zatiaľ čo jeho zariadenie z 18. a 19. storočia svedčí o kontinuite zbožnosti, ktorá sprevádzala občiansky rozvoj mesta.

Modernizácia Rogašky Slatiny v dvadsiatom storočí zahŕňala nielen kúpeľný cestovný ruch, ale aj priemyselnú diverzifikáciu a kultúrne programy. Skláreň Steklarna Rogaška pozdvihla reputáciu regiónu v oblasti remeselného spracovania, vyrábajúc krištáľový riad, ktorý získal medzinárodné uznanie; vzdelávacie inštitúcie vrátane miestnej strednej školy ešte viac upevnili mesto v jeho vidieckom zázemí. V rokoch 1984 až 1990 lákal Juhoslovanský festival šansónu návštevníkov na kantorské večierky v pavilónových záhradách, a to aj napriek tomu, že kongresový cestovný ruch sa rozširoval v reakcii na rastúcu integráciu Slovinska do európskych sietí. V roku 2006 získala Rogaška Slatina oficiálne štatút mesta, čím sa potvrdil jej mestský charakter napriek skromnému počtu obyvateľov; v nasledujúcich rokoch boli pridané konferenčné priestory a koncertné sály určené na oživenie terás kúpeľného parku.

Z geografického a politického hľadiska Rogaška Slatina zaujímala od staroveku hraničné miesto: hranicu medzi Norikom a Panóniou v Rímskej ríši, hranicu Svätej rímskej ríše pozdĺž rieky Sutla vo vrcholnom stredoveku, vymedzenie štajerských a chorvátskych území za habsburského dualizmu a hranicu medzi Drávskou a Sávskou banovinou v medzivojnovej Juhoslávii. Priebeh týchto hraníc zriedkakedy opúšťal záplavovú oblasť rieky a priľahlé hrebene, takže samotné mesto si vytvorilo palimpsest jurisdikčných identít – každá z nich bola prepojená s jeho zastavaným prostredím a dávala mu vrstevnatý zmysel pre miesto.

Nedávne pridanie Kristovej veže v máji 2024 – štíhlej vyhliadkovej stavby týčiacej sa 106 metrov na mieste bývalých tesárskych dielní – zdôrazňuje moderné architektonické ambície mesta a jeho pretrvávajúcu závislosť od panoramatických výhľadov na okolité kopce. Z jej vznešenej plošiny si návštevníci môžu vychutnať výhľad na zvlnené hrebene Horného Sutly a ďalej až po nedotknuté lesy chorvátskeho Zagorja – pripomienku, že pramene, ktoré kedysi definovali Rogašku Slatinu, teraz zdieľajú scénu so súčasnými pamiatkami, ktoré dotvárajú jej panorámu.

Podstata Rogašky Slatiny však pretrváva v tichom rituáli ochutnávania vody Donat Mg, ktorej zloženie bohaté na horčík dodáva osviežujúcu chuť a mnohým aj pocit omladenia. Každý dúšok sa spája s líniou skúmania – od alchymistov a dvorných lekárov až po moderných chemikov – a odráža tak trvalý záväzok k dôkladnej analýze a zdravotnej turistike. Sklenené flauty a poháre vyrobené lokálne neslúžia len ako nádoby, ale aj ako symboly remesla založeného na súhre svetla a hmotnosti, jasnosti a lomu svetla, ktoré odrážajú aspekty ľudského tela osvieženého prameňmi.

V kontraste s historickou kúpeľnou architektúrou, sakrálnymi priestormi a priemyselnými ateliérmi stelesňuje Rogaška Slatina sútok prírodných darov a ľudskej vynaliezavosti. Jej cesty sa kľukatia okolo pastelovo sfarbených víl a promenád lemovaných smrekmi, aby sa zbiehali k minerálnemu prameňu, ktorý dal vzniknúť jej sláve; pod pokojným plášťom sa skrývajú príbehy o ríši a národnosti, konfliktoch a zmierení, vedeckom objavovaní a remeselnom majstrovstve. Prechádzať jej ulicami znamená byť svedkom toho, ako môžu byť prúdy histórie smerované rovnako účelne ako vody prameňa Donat – vedené ľudskými rukami do prameňov spoločnej identity a blahobytu.

Hoci je Rogaška Slatina skromná, jej prítomnosť ďaleko prevyšuje počet obyvateľov, ktoré sa v nej sčítajú. Je dôkazom trvalého lákadla minerálnych vôd a sociokultúrnych ekosystémov, ktoré sa okolo nich spájajú; svedčí o schopnosti malých miest slúžiť ako križovatky impérií, centrá terapeutických inovácií a kalištia umeleckého úsilia. Predovšetkým pripomína pozorovateľom, že miesto – formované geológiou aj geopolitikou – môže priniesť omladenie tela aj kroniku ľudskej vytrvalosti, ktorá je vždy pripravená byť zapísaná do palimpsestu času.