Sliač

Sliač, diskrétny klenot zasadený v srdci stredného Slovenska, je kompaktné kúpeľné mesto s menej ako piatimi tisíckami obyvateľov – 4 986 v roku 2018 – ležiace pozdĺž mierneho toku rieky Hron, asi štyri kilometre severne od historického mesta Zvolen a rovnako vzdialené od regionálneho centra Banská Bystrica. Mesto zaberá skromnú časť Zvolenskej kotliny a zahŕňa rovinaté rozlohy bývalých dedín Hájniky a Rybáre, ako aj zvlnený východný hrebeň známy ako Kúpele, ktorého samotný názov – odvodený od slovenského slova slatina, čo znamená minerálny alebo kyslý prameň – s krištáľovou jasnosťou hlása jeho raison d'être.

V panoramatickom zábere hlbokej minulosti nesie terén Sliača odtlačok ľudského osídlenia siahajúceho viac ako dve tisícročia pred naším letopočtom, ako naznačujú archeologické stopy raného agrárneho života; slovanskí osadníci sa tu usadili už v šiestom storočí nášho letopočtu a položili základy pre komunity, ktoré budú o stáročia neskôr zaznamenané v stredovekých listinách. Prvá doložená zmienka o sakrálnej stavbe v oblasti, ktorá sa neskôr stala okresom Hájniky, pochádza z roku 1263, keď územie spadalo pod jurisdikciu Uhorského kráľovstva; tento ranogotický kostol sv. Mikuláša s polygonálne ukončeným presbytériom a mohutnou vežou – postavený v prvej štvrtine štrnásteho storočia – prešiel postupnými architektonickými palimpsestmi, od neskorogotickej klenby z pätnásteho storočia až po pristavenie samostatne stojacej zvonice v roku 1804, ktorá je tehlovo-drevenou stavbou a dodnes dotvára panorámu obce.

Za vlády kráľa Belu IV. bolo neďaleké mesto Zvolen povýšené na slobodné kráľovské mesto a pri vymedzení jeho územných hraníc boli minerálne pramene Sliač zaznamenané už v roku 1244, čo predznamenávalo balneologické dedičstvo, ktoré malo toto miesto definovať po stáročia. Do roku 1657 sa začali formálne liečebné aktivity, ktoré prilákali prúd návštevníkov hľadajúcich úľavu od rôznych neduhov, zatiaľ čo vody – charakterizované výnimočným obsahom oxidu uhličitého presahujúcim 98 percent a vzácnou izotermickou teplotou 33,2 °C – si začali získavať reputáciu medzi lekármi Uhorského kráľovstva.

Vývoj mesta v devätnástom storočí bol neoddeliteľne spätý s prosperujúcim kúpeľníctvom, ktoré zohrávalo kľúčovú úlohu v regionálnej zdravotnej turistike; séria elegantných budov a kúpeľných pavilónov – postavených v klasickom štýle tej doby – svedčí o rozvíjajúcom sa kultúrnom prestíži Sliača, ktorého povesť prilákala také významné osobnosti ako maďarský revolucionár Lajos Kossuth, česká spisovateľka Božena Němcová a v medzivojnovom období filozof a štátnik T. G. Masaryk, ktorí obaja vyjadrili podporu liečivým vlastnostiam prameňov vo výrokoch, ktoré rezonovali v celej strednej Európe.

Búrlivé obdobie dvadsiateho storočia prinieslo narušenie aj premenu. S rozpadom Rakúsko-Uhorska v roku 1918 bol Sliač začlenený do novovzniknutého nezávislého Československa; v rokoch 1939 až 1945 prešiel ďalšou rekonfiguráciou ako súčasť vojnovej Slovenskej republiky, počas ktorej bol pokojný chod kúpeľov dočasne podriadený požiadavkám riadenia v súlade s mocnosťami Osi. Napriek tomu kúpeľná infraštruktúra zostala dostatočne neporušená na to, aby sa v povojnovom období obnovila prevádzka, aj keď okolitú krajinu poznačili širšie politické zlomy vznikajúceho socialistického štátu.

Asi najdramatickejšia kapitola v modernej rozprávaní Sliača sa odohrala počas Slovenského národného povstania v roku 1944, keď neďaleké letisko – dlho známe pod miestnym názvom Letisko Tri Duby – nadobudlo strategický význam ako operačná základňa aj miesto pre letecké zásobovacie misie; povstalecká nemocnica postavená v samotnom meste sa stala symbolom odporu a jej dočasné oddelenia svedčili o odhodlaní slovenských partizánov v boji proti okupačným silám.

V nasledujúcich desaťročiach vrhala sovietska prítomnosť na Sliač dlhý tieň. V rokoch 1968 až 1991 sa v meste a jeho okolí nachádzalo množstvo vojenských zariadení – od rádiotechnických staníc a leteckých kasární až po muničné sklady a zameriavacie zariadenie v neďalekom Badíne – zatiaľ čo v kúpeľoch a civilných štvrtiach bývali sovietski dôstojníci. Až v júni 2016 – približne štvrťstoročie po páde železnej opony – prezident Andrej Kiska slávnostne odhalil prvý pamätník na Slovensku na pamiatku odchodu sovietskych vojsk, oceľovú vlajku s časovým harmonogramom, ktorá sa nachádzala práve na sídlisku, ktoré kedysi títo dôstojníci obývali.

Uprostred týchto geopolitických podtónov prešla občianska identita Sliača formálnou konsolidáciou: v roku 1959 administratívne zlúčenie obcí Hájniky, Rybáre a kúpeľného okresu Sliač-Kúpele udelilo obci jej súčasný názov, zatiaľ čo ďalšia anexia obce Sampor v roku 1979 rozšírila jej jurisdikciu. Archeológovia neskôr v okrese Sampor objavili základy kedysi zabudnutej gotickej kaplnky zasvätenej sv. Michalovi Archanjelovi – ozvenu stredoveku, ktorá zdôrazňovala hĺbku a kontinuitu osídlenia naprieč po sebe idúcimi epochami.

Samotné letisko – po znovuotvorení pre civilnú dopravu 16. júna 2011 premenované na Letisko Sliač – naďalej slúži dvojitej vojenskej a komerčnej úlohe, pôsobí po boku Taktického krídla generálmajora Otta Smika a v čase písania tohto článku prechádza komplexnou rekonštrukciou svojich vojenských zariadení v rokoch 2021 až 2023, ktorá dočasne znemožnila prevádzku osobnej dopravy. Jeho pristávacie dráhy lemované starými dubmi, ktoré mu dali pôvodný názov, slúžia ako živá pripomienka strategického prepojenia mesta s terapeutickým útočiskom a vojenskou naliehavosťou.

Kúpele Sliač si dnes zachovávajú svoje jedinečné postavenie na Slovensku ako jediné zariadenie zamerané na liečbu kardiovaskulárnych ochorení. Ich prírodné vody bohaté na CO₂ sa využívajú pri uhličitanovej terapii, ktorá využíva vnútorné vlastnosti minerálnych prameňov bez spoliehania sa na synteticky vyrobené plyny – prax, ktorá nemá medzi ostatnými kúpeľmi v krajine obdobu. Pacienti a hostia si môžu vybrať z viac ako štyridsiatich piatich rôznych procedúr – od balneoterapie a hydroterapie až po fyzioterapiu a elektroliečbu – s obzvlášť špecifickými ponukami, ako sú vodné uhličité kúpele, plynové uhličité kúpele a plynové injekcie, ktoré využívajú zdroj zemného plynu v prameni.

Priaznivá nadmorská výška a priemerná ročná teplota okolo 8,2 °C ešte viac umocňujú atraktivitu kúpeľov, zatiaľ čo otvorené výhľady na Zvolenskú kotlinu poskytujú vizuálny pokoj v súlade s liečebnými aktivitami v liečebných miestnostiach. Cestné a železničné tepny – vrátane diaľnice I/69 spájajúcej Kováčovú a Banskú Bystricu a hlavnej železničnej trate Zvolen–Vrútky, ktorá zastavuje v rámci mesta – zabezpečujú, že Sliač zostáva dostupný pre miestnych aj zahraničných návštevníkov, ktorí vyhľadávajú jeho liečivé vody.

Demograficky je obyvateľstvo mesta prevažne slovenské – 96,1 percenta podľa sčítania ľudu z roku 2001, pričom česká menšina tvorí 2,3 percenta – zatiaľ čo náboženská príslušnosť je rozdelená medzi rímskokatolíkov (46,1 percenta), príslušníkov luteránskeho vierovyznania (22,1 percenta) a značnú časť (26,7 percenta) bez náboženského presvedčenia. Súhra týchto kultúrnych a duchovných identít vnáša do Sliača sociálnu tapisériu, ktorá síce skromného rozsahu, ale odráža širšie vzorce života na strednom Slovensku.

Architektonické dedičstvo zostáva v centrách obcí hmatateľné: Kostol sv. Mikuláša v Hájnikoch stojí na vyvýšenom mieste, jeho opevnenia – postavené počas epizód osmanskej hrozby – a poškodenia z roku 1627 svedčia o vrtochoch pohraničného života; následné zaklenutie lode v roku 1688 s použitím centrálneho piliera a neskoršia prístavba kaplnky podčiarkujú kontinuum spoločnej oddanosti, ktoré pretrváva dodnes.

Napriek svojim pokojným proporciám tvoria historické a geografické hrebene Sliača vrstevnatý palimpsest: starobylé pramene, základy stredovekých kostolov, kúpeľné pavilóny z 19. storočia, vojnové letisko a moderné letisko – to všetko sa spája a definuje miesto, kde po stáročia koexistovali terapeutická tradícia a strategický význam. Jeho kompaktná mestská štruktúra, zbavená okázalosti, no bohatá na naratívnu hĺbku, ponúka pohlcujúce stretnutie s komplexným dedičstvom strednej Európy.

V tomto zbližovaní časových vrstiev – kde prehistorické osady ustupujú stredovekým farnostiam, kde sa habsburská kúpeľná kultúra stretáva s totalitnými opatreniami dvadsiateho storočia a kde sa postsocialistické obrodenie odohráva popri neochvejných minerálnych prameňoch – sa Sliač javí ako miesto trvalej kontinuity. Jeho vody neustále vyvierajú z hlbokých zvodnených vrstiev a ich uhlíkom zaťažené prúdy udržiavajú tradíciu liečenia; jeho dráhy sa tiahnu ďalej, k nebu aj k neustále sa vyvíjajúcim kontúram slovenskej identity.

Sliač tak stojí ako príklad miesta, ktoré sa síce meria kilometrami a obyvateľmi, ale je rozsiahle v rezonanciách svojej minulosti a prísľube budúcnosti – kúpeľného mesta, ktorého samotný názov evokuje darcu života, minerálny prameň, a ktorého príbeh je utkaný zo základov ľudského úsilia naprieč tisícročiami.