Bojnice

Bojnice, mesto s približne 5 000 obyvateľmi, zaberá strategickú polohu na východnom Slovensku pozdĺž rieky Nitra, priamo pod stredovekým Bojnickým hradom. Nachádzajú sa v údolí horného toku rieky Nitra na úpätí Strážovských vrchov, zdieľajú sieť verejnej dopravy s neďalekým mestom Prievidza a ležia približne 60 kilometrov južne od Žiliny a 65 kilometrov východne od Trenčína.

Príbeh Bojníc sa začína v hmle praveku, kde liečivé teplo ich termálnych prameňov prvýkrát pritiahlo ľudskú pozornosť počas obdobia ľadovcov Riss-Würm, približne pred 100 000 rokmi. Skamenené pozostatky pleistocénnych cicavcov, zapustené do travertínových usadenín, svedčia o bohatstve miestnej fauny a prítomnosti ľudských skupín hľadajúcich obživu a úkryt. V jaskynných zákutiach dnešnej Prepoštskej jaskyne svedčia kamenné artefakty – škrabadlá, hroty a vrtáky – o osídlení neandertálcov počas levallois-mousterienu, medzi 70 000 a 40 000 pred Kristom. Fragmentárne stopy z mladého paleolitu a neolitu prinášajú výraznejšie známky trvalého osídlenia halštatskou kultúrou od ôsmeho storočia pred Kristom.

Na travertínovom výbežku, ktorý sa neskôr stal hradným kopcom, postavili komunity púchovskej kultúry svoje prvé opevnenia okolo prelomu prvého tisícročia pred Kristom. Neskôr slovanskí osadníci premenili tento výbežok na centrum remesiel, obchodu a obrany a zanechali po sebe železné nástroje a črepy charakteristickej keramiky. Kontinuita osídlenia pretrváva od deviateho storočia, keď opevnený vrchol kopca prevzal svoju trvalú úlohu srdca regionálnej autority.

Prvá písomná zmienka o Bojniciach pochádza z roku 1113, keď sa v zoborských dokumentoch spomína „de suburbanis Baimoz“ ako predmestie pod hradom. V tejto listine sa spomína aj budova fary; kostol sa objavuje v existujúcich záznamoch z roku 1244, čo potvrdzuje postavenie Bojníc ako centra náboženského života na Hornej Nitre. V roku 1366 uhorský kráľ Ľudovít I. udelil mestu mestské privilégiá, ktoré zahŕňali práva na bitúnok, mlyn, kúpeľnú prevádzku a pravidelné jarmoky, čím položil základy pre hospodársky rast prostredníctvom obchodu a špecializovaných remesiel.

Neskorý stredovek priniesol vojenské nebezpečenstvo na karpatské pohraničie, čo prinútilo rodiny Turzovcov a neskôr Pálffyovcov dohliadať na výstavbu obranných hradieb okolo hradu aj mesta. Do roku 1663 bolo toto opevnenie dokončené, čím sa posilnila úloha Bojníc ako bašty na kráľovskej ceste známej ako Magna via, ktorá spájala Viedeň so Sedmohradskom. V rokoch 1613 až 1823 slúžili Bojnice ako jedna z dôležitých poštových staníc Habsburskej monarchie, ktorá uľahčovala prepravu soli, železa a drahých kovov po celej strednej Európe. Cisár Ferdinand III. obnovil mestské privilégiá v roku 1647, čím potvrdil občiansku autonómiu mesta.

Cechy, ktoré odrážali komplexnosť bojníckeho hospodárstva, vznikli v polovici sedemnásteho storočia. Záznamy z roku 1653 uvádzajú prítomnosť obuvníkov, murárov, čižmárov, krajčírov, tkáčov, farbiarov, kožušníkov a debnárov. Správa mesta spočívala v rukách starostu a dvanástich senátorov, ktorých podporoval notár a hajdúch, ktorých nástroje na vymáhanie práva – pranier a mestské väzenie – stáli na hlavnom námestí. Bojnice si udržali svoju úlohu hospodárskeho, administratívneho a vojenského centra regiónu až do roku 1872, keď tieto funkcie v prvých desaťročiach dvadsiateho storočia postupne prevzala susedná Prievidza.

Jadrom trvalej príťažlivosti Bojníc je samotný hrad, ktorý je prvýkrát doložený v roku 1113 ako drevená pevnosť. Počas nasledujúcich storočí po sebe idúci majitelia nahradili drevené palisády mohutnými kamennými múrmi a vežami. V dvadsiatom storočí rodina Pálffyovcov, vedená romantickým cítením, prestavala komplex do jeho súčasnej rozprávkovej podoby so štíhlymi vežičkami, zdobenými arkádami a siluetou týčiacou sa na travertínovej skale, ktorá ukrýva prírodnú jaskyňu. Dnes v hrade sídli národné múzeum, ktorého galérie uchovávajú artefakty a umelecké diela, ktoré mapujú históriu regiónu. Filmári sa opakovane obracajú na jeho evokatívne priestory a každú jar sa na nádvorí koná Medzinárodný festival duchov a strašidiel, počas ktorého sa hostia so vstupenkami – približne 150 slovenských korún – zúčastnia divadelnej rekonštrukcie prízračných legiend, ktoré sú podložené miestnymi tradíciami. Kalendár hradu zahŕňa aj sezónne udalosti, ako je program Rozprávkový hrad, oslava Valentína a podujatie Vianoce na hrade.

Termálne pramene, ktoré kedysi lákali pravekých lovcov, naďalej upevňujú charakter Bojníc ako jedného z najstarších kúpeľných miest na Slovensku. Prvá zmienka o liečivých prameňoch pochádza z roku 1549 a vyvierajú z hĺbky 1 200 až 1 500 metrov. Teploty sa pohybujú od 28 do 52 °C z deviatich vrtov, ktoré spolu vypúšťajú približne 40 litrov za sekundu. Moderné kúpeľné zariadenia sú určené pre pacientov s poruchami pohybového aparátu, reumatickými ochoreniami, posttraumatickými a ortopedickými následkami u dospievajúcich, neurologickými ochoreniami a chorobami z povolania. V letných mesiacoch ponúkajú návštevníkom oddych od horúčav vonkajšie kúpaliská – pozostávajúce z troch bazénov – a spájajú tak liečebné tradície s rekreačným využitím.

V roku 1955 bola zoologická záhrada Bojnice založená ako ďalší rozmer kultúrnej a vedeckej ponuky mesta. Do roku 2006 sa rozrástla a poskytuje útočisko viac ako 1 800 jedincom zvierat predstavujúcim 355 druhov. Jej výbehy, zasadené do upraveného parku so stromovými exemplármi z celého sveta, umožňujú zblízka pozorovať 75 druhov cicavcov, 138 taxónov vtákov, 86 druhov rýb a 47 druhov plazov. Atrakcie zamerané na mládež, od vzdelávacích expozícií až po interaktívne ihriská, zabezpečujú, aby sa deti priamo zapájali do procesov ochrany prírody a prírodnej histórie.

Demografické snímky odrážajú prevažne homogénnu populáciu: sčítanie ľudu z roku 2001 zaznamenalo 5 006 obyvateľov, z ktorých 97,06 percenta sa identifikovalo ako Slováci, 0,68 percenta ako Česi a 0,24 percenta ako Nemci (karpatskí Nemci). Náboženskú príslušnosť tvorili prevažne rímskokatolíci so 74,55 percentami, pričom 19 percent uviedlo, že sa nehlási k žiadnemu náboženstvu, a približne 2 percentá sa hlásili k luteránstvu.

Počas celého dvadsiateho storočia Bojnice využívali svoje historické bohatstvo, termálne zdroje a zoologickú záhradu, aby sa etablovali ako významná destinácia pre návštevníkov z celého Slovenska a mimo neho. Každoročné kultúrne a športové podujatia priťahujú davy do kompaktného centra mesta, kde stredoveké uličné vzory a historická architektúra evokujú vrstvy ľudského úsilia. Či už hľadáte vedecký pohľad na prehistorickú archeológiu, rozjímanie v zámockých sálach, liečebnú rehabilitáciu v kúpeľných vodách alebo jednoduché potešenie z pozorovania exotickej fauny, Bojnice odmeňujú cestovateľa na každom kroku.

V každom ročnom období mesto ponúka syntézu histórie, vedy a zdravia, ktoré sa zbiehajú v jednom bode, kde sa termálne výpary týčia na pozadí gotických veží a kde sa ozveny vzdialených poštových dostavníkov ozývajú pod kamennými oblúkmi. Jeho trvalý charakter nevyplýva z masového predstavenia, ale z tichej dôstojnosti neprerušeného osídlenia, pokračujúceho prúdu teplých minerálnych prameňov a stráženia tradícií, ktoré siahajú tisícročia. Bojnice sú dôkazom schopnosti malej komunity – len piatich tisíc duší – udržiavať dedičstvo, ktoré spája paleolitických obyvateľov jaskýň, stredovekých duchovných, osvietenských vojenských inžinierov a súčasných správcov prírodného a kultúrneho dedičstva. Jeho príbeh zostáva rovnako živý ako vtedy, keď sa prvé kremenné kamene oklepávali o prehistorickú skalu, a nabáda k zamysleniu sa nad kontinuom ľudskej prítomnosti v tomto kúte strednej Európy.