Turkménsko

Medzi vlniacimi sa vodami Kaspického mora a rozoklanými hrebeňmi pohorí Kopet Dag a Koytendag leží Turkménsko, krajina tichých púští a starobylých oáz, žiarivých mramorových hlavíc a rozpadajúcich sa karavanových pevností. Len málo krajín v Strednej Ázii vzbudzuje toľko záujmu ako táto republika s približne siedmimi miliónmi duší, kde rozsiahla púšť Karakum dominuje viac ako štyrom pätinám krajiny a kde sa moderný štát snaží zosúladiť svoje sovietske dedičstvo, autoritársku správu vecí verejných a ambicióznu modernizáciu poháňanú plynom s pretrvávajúcou úspornosťou púšte.

Od svojich počiatkov ako dôležitého dopravného uzla pozdĺž tepien Hodvábnej cesty až po súčasné postavenie jedného z najväčších držiteľov zemného plynu na planéte bol Turkménsko svedkom vzostupu a pádu impérií, miest, ktoré sa rozrastali obchodom a potom upadali do záhuby, a vládcov, ktorých rozmary formovali panorámy miest aj každodenný život občanov.

Turkménsko, ktoré sa rozprestiera na ploche približne 488 100 štvorcových kilometrov – o niečo menšej ako Španielsko – leží na križovatke tektonických platní a klimatických extrémov. Na severe sa rovinaté rozlohy Turanskej depresie menia na Ustyurtskú plošinu; na juhu sa Kopet Dag týči k nebu ako hraničný múr, ktorý zdieľa s Iránom, kde vrcholy ako Kuh-e Rizeh dosahujú takmer 2 912 metrov. Smerom na východ vrcholia alpské výšiny plošin Koytendag a Paropamyz v Ayrybabe (3 137 m), najvyššom bode krajiny. Hlavné rieky – Amudarja, Murghab, Tejen a Atrek – sa vine oázami cez túto drsnú topografiu, ale ich vody zriedkavo narušia smäd púšte.

Zrážok je málo. Ročné zrážky v srdci Karakumu často klesnú pod 12 milimetrov; bledý piesok púšte sa rozprestiera pod viac ako 235 jasnými dňami v roku a letné termálne teploty môžu vystúpiť nad 50 °C. Zimy sú krátke a suché, s výnimkou prehánok od januára do mája, ktoré sa spúšťajú z atlantickej vlhkosti a blednú oproti južným horám, ktoré blokujú teplo z Indického oceánu. Táto nemilosrdná klíma formovala flóru – sedem odlišných ekoregiónov od lužných lesov pozdĺž rieky Amu až po polopúštne kroviny, ktoré podčiarkuje Kopet Dag – aj ľudského ducha, ktorý tu pretrváva.

Dlho pred vytvorením moderných hraníc podporovali oázové mestá Turkménska karavánový obchod medzi Východom a Západom. Merv, ležiaci na rieke Murghab, bol kedysi jednou z najväčších metropol sveta a jeho hradby v zlatom veku islamu slúžili ako útočisko pre učencov a obchodníkov. Na západe ležia Nisa a Gonur Depe, pozostatky partských palácov a osád z doby bronzovej. Južne od Ašchabadu pripomínajú opevnené ruiny Anau a Džejtunu mezolitických priekopníkov, ktorí ako prví využívali podzemné zvodnené vrstvy. Ako tadiaľto prechádzali mongolské hordy, perzskí satrapovia a arabskí dobyvatelia, vrstvili na seba kultúry a vytvárali tak pluralitné dedičstvo regiónu.

V roku 1881 Ruská ríša anektovala turkménske územia. Do roku 1925 sovietski plánovači založili Turkménsku SSR, ktorá prepojila produkciu bavlny a plynu s ekonomickými schémami Moskvy. Ničivé zemetrasenie v roku 1948 zrovnalo so zemou Ašchabad, ktorý bol neskôr prestavaný zo stalinského betónu. Po rozpade Sovietskeho zväzu v roku 1991 vyhlásilo Turkménsko nezávislosť, no štát, ktorý vznikol, sa viac podobal na osobné léno než na liberálnu demokraciu.

Saparmurat Nijazov, samozvaný „Türkmenbaşy“, prezidentoval od vyhlásenia nezávislosti až do roku 2006. Jeho excentrické dekréty – zákaz čiernych áut ako zlovestného znamenia, predpisovanie povinného osobného čítania jeho vlastných meditačných textov v školách, dokonca aj zákaz psov v hlavnom meste – boli presadzované prostredníctvom bezpečnostného aparátu, ktorý netoleroval žiadny nesúhlas. Jeho nástupca, Gurbanguli Berdimuhamedov, si udržal pevnú moc a v roku 2022 rozšíril dedičnú vládu na svojho syna Serdara po voľbách, ktoré medzinárodní pozorovatelia odsúdili ako neslobodné ani nespravodlivé. Novinári a náboženskí praktizujúci sú naďalej predmetom sledovania a práva menšín sú chránení len chabo. Turkménsko sa v globálnych indexoch tlače a ľudských práv trvalo radí medzi najprísnejšie režimy.

Pod púštnymi pieskami sa nachádzajú štvrté najväčšie zásoby plynu na svete; teoreticky by tento zdroj mohol zmeniť osud krajiny. Od roku 1993 do roku 2019 si obyvatelia užívali štátom dotovanú elektrinu, vodu a plyn. Po roku 2019 sa dotácie skončili a manat, oficiálne viazaný na americký dolár za 3,5, klesol na čiernom trhu na takmer 19 alebo 20 – čo je jasným ukazovateľom ekonomického napätia. Bavlna zostáva druhým pilierom exportu, hoci prepady svetových cien a zahraničné dlhy viedli od roku 2015 k chronickým obchodným deficitom.

Snahy o diverzifikáciu zahŕňajú turistické podniky, ako napríklad Avaza, kaspická „rezortná zóna“ s hotelmi a promenádami, ktorá bola vytvorená podľa vzoru štátov Perzského zálivu, hoci jej chýbajú zahraničné investície. V roku 2022 vláda nariadila uhasenie plameňa krátera plynu Darvaza – prezývaného „Brána do pekla“ – pričom uprednostnila vývoz plynu pred lákadlom, ktoré lákalo odvážnych cestovateľov do tejto ohnivej jamy.

Ašchabad, rozľahlé hlavné mesto, oslňuje bielymi mramorovými fasádami, rozsiahlym stožiarom na vlajku a týčiacou sa Turkménskou vežou, to všetko na južnom úpätí hôr. Za jeho žiarivou oázou stoja provinčné centrá: ropné terminály Turkmenbaši na pobreží Kaspického mora; mierne duny Marie strážiace ruiny Hodvábnej cesty; neoklasicistické divadlá a bazáre s uzbeckou príchuťou v Dašoguze; a nábrežné ulice Turkmenabatu.

Moderné diaľnice sledujú trasy vytyčené Sovietskym zväzom: západo-východné spojenie M37 vedie z Turkmenbaši cez Ašchabad, Mary a Turkmenabat, zatiaľ čo severojužná diaľnica spája Ašchabad s Dašoguzom. Pod záštitou štátnych stavebných firiem vznikajú spoplatnené cesty a nové mosty, hoci projekty sa zastavili kvôli neplateniu zahraničným dodávateľom. Železničné trate – pozostatky Transkaspickej železnice – slúžia na domácu prepravu cestujúcich a hromadného nákladu; plánovaná afganská odbočka do Herátu naznačuje prípadné regionálne prepojenie.

Letecká doprava sa sústreďuje na medzinárodné letisko Ašchabad s vnútroštátnymi pristávacími dráhami v každom hlavnom meste provincie. Turkmenistan Airlines, jediný dopravca, prevádzkuje skromné ​​lety do Moskvy, Dubaja, Istanbulu a ďalších oblastí, ako aj na provinčné letiská, ktoré sú teraz modernizované pre potreby nákladnej dopravy a karantény. Na mori rozšírený prístav Turkmenbaši odbavuje trajekty do Baku, náklad pre Aktau a ropné tankery smerujúce na svetové trhy.

Turkménsko, oficiálne domovom Turkménov (približne 85 percent) spolu s Uzbekmi, Rusmi, Kazachmi a desiatkami ďalších menšín, má skrytú rozmanitosť, ktorá sa len zriedka úplne odhalila; údaje zo sčítania ľudu od roku 1995 zostávajú netransparentné. Turkménsko, turkický jazyk podobný turečtine a azerbajdžančine, je štátnym jazykom, zatiaľ čo ruština – kedysi dominantná – ustúpila od prechodu postsovietskej abecedy na latinské písmo a od zrušenia jej medzietnického statusu v roku 1996.

Takmer 93 percent občanov sa identifikuje ako moslimovia, prevažne sunniti, hoci dodržiavanie nábožných zásad je často sekulárne a štátom schválená výučba Koránu prebieha pod prísnym dohľadom. V slovanských komunitách pretrváva východná pravoslávia. Náboženské oživenie od roku 1990 starostlivo riadi štát a pod záštitou univerzity pôsobí len hŕstka teologických fakúlt.

Turkménski architekti čelia výzve integrovať súčasný dizajn s historickým prostredím. Monumentálne projekty v Ašchabade, od kultúrneho centra Alem až po honosné vládne komplexy, sa spoliehajú na biele mramorové obklady, kolosálne stĺpy a neoklasicistickú symetriu. Za hranicami hlavného mesta však starobylé pevnosti a mauzóleá – Ahmed Sanjar v Merve, mauzóleum Parau-Ata – svedčia o stredovekom remeselnom spracovaní, zložitom murive a slávnostnej geometrii islamského pohrebného umenia.

Vstup vyžaduje vízum a pre väčšinu štátnych príslušníkov podporu od licencovanej agentúry. Samostatné cestovanie je zakázané; každý cudzinec sa pohybuje v rámci obmedzení prehliadky so sprievodcom. Ceny ubytovania odrážajú postavenie Turkménska ako najdrahšej základne Strednej Ázie: základné dvojlôžkové izby stoja približne 30 USD za noc, komfortné izby strednej kategórie stoja 60 USD a reštaurácie v Ašchabade účtujú okolo 20 USD za jedlo. Od roku 2017 sa k hotelovým účtom pripočítava denná „turistická daň“ vo výške 2 USD.

Miestna mena, manat (TMT), sa delí na 100 tenge. Mince – v nominálnych hodnotách 1, 2, 5, 10, 20 a 50 tenge, ako aj 1 a 2 manáty – obiehajú popri amerických dolároch, ktoré sú akceptované v medzinárodných hoteloch a na letiskách. Kreditné karty sa mimo veľkých hotelov a bánk používajú zriedkavo, bankomaty sú obmedzené na niekoľko lokalít v Ašchabade. Turisti sú upozornení, aby si vymieňali iba nevyhnutné sumy manatov, pretože výmena za iné peniaze nie je možná.

Turkménska spoločnosť si cení zdvorilosť a zachovanie dôstojnosti. Hostia si pri vstupe do domu vyzúvajú topánky a prinášajú hostiteľom skromné ​​dary. Chlieb – často ponúkaný slávnostne – sa môže prijať oboma rukami; odmietnutie môže spôsobiť hlbokú urážku. Povery pretrvávajú: pískanie v interiéri údajne privoláva nešťastie; v určité dni je podľa tradície zakázané strihať alebo čistiť nechty.

Otvorená kritika vedenia alebo politiky je nebezpečná. Meno Berdimuhamedow si vyslúži úctu vo verejnej diskusii aj na oficiálnych snímkach. Fotografovanie strategických miest – vládnych budov, vojenských zariadení, hraničných priechodov – je zakázané a polícia tieto zákazy prísne presadzuje. Samotná polícia má povesť obťažujúcej osoby občanov aj cudzincov; úplatkárstvo je bežné a akúkoľvek konfrontáciu je najlepšie riešiť dodržiavaním pravidiel a pokojom.

Cestovanie po cestách so sebou prináša vlastné riziká. Vodiči často ignorujú dopravné predpisy; taxíky nemajú bezpečnostné zariadenia a na diaľniciach sú roztrúsené neoznačené kontrolné stanovištia. Turisti by si mali zabezpečiť súkromné ​​vozidlá s licencovanými agentúrami, a nie volať si miestne taxíky.

Za mramorovými uličkami hlavného mesta ležia poklady Turkménska v tichých ruinách a prírodných zvláštnostiach. Staroveký Merv sa rozprestiera v sústredných múroch – Erk Kala, Sultan Kala – pričom každá epocha je vyrytá do rozpadajúcich sa nepálených tehál. Tyrkysové mauzóleá Konye-Urgenchu ​​sa týčia uprostred piesočnatých pustin, zatiaľ čo parthské stĺpy Nisy hľadia na Karakum. Podzemné vody Kow-Aty bohaté na síru pozývajú unavených cestovateľov do teplých kúpeľov pod nízkymi jaskynnými klenbami. Prírodné rezervácie – púštne piesky Repeteku, svahy Köpet Dagu pokryté borievkou a slané nížiny kaspického pobrežia – si vyžadujú povolenia s dostatočným predstihom. A hlboko v púšti ponúka mihotavá jama krátera Darvaza scenériu, ktorá je zároveň hrozivá aj fascinujúca.

Turkménsko sa bráni povrchným charakterizáciám. Jeho vláda drží moc železnou rukou, jeho ľudia sa každodenne vyrovnávajú s prísnosťami v rámci štátom vnútených úsporných opatrení a propagandy, a napriek tomu za dokonalými ulicami hlavného mesta ležia stáročia ľudského úsilia vytesané do kameňa a zeme. Návštevníci, ktorí kráčajú po týchto piesočných pieskoch, by tak mali robiť s rešpektom, pokorou a uvedomením si tenkej hranice, ktorá oddeľuje historický zázrak od súčasnej kontroly. V týchto vyprahnutých rozlohách – kde vietor v noci mení tvár púšte a preživší sa zhlukujú okolo studní – Turkménsko odhaľuje svoj paradox: krajinu izolácie a otvorenosti, ticha prerušovaného ozvenami histórie a krásy zrodenej z neúprosnej prísnosti.