Environmentálne faktory v severnej časti čadskej krajiny podporili ľudské osídlenie v 7. tisícročí pred Kristom a oblasť bola svedkom rýchleho rastu populácie. Čad je domovom niektorých najvýznamnejších afrických archeologických nálezísk, predovšetkým v regióne Borkou-Ennedi-Tibesti; niektoré pochádzajú z obdobia pred rokom 2000 pred Kristom.
Čadskú kotlinu obývalo poľnohospodárske a sedavé obyvateľstvo už asi 2,000 rokov. Oblasť sa vyvinula na križovatku civilizácií. Bájne Sao bolo prvým z nich, čo dokazujú artefakty a ústne rozprávky. Do konca prvého tisícročia nášho letopočtu pripadlo Sao ríši Kanem, najstaršej a najdlhšie trvajúcej ríši, ktorá vznikla v čadskom sahelskom pásme. V 16. a 17. storočí v tejto oblasti vznikli ďalšie dva národy: ríša Baguirmi a ríša Wadai. Autorita Kanema a jeho predchodcov bola postavená na kontrole transsaharských obchodných ciest, ktoré pretekali cez túto oblasť. S výnimkou nájazdov otrokov tieto moslimské národy nikdy nerozšírili svoju právomoc na južné pláne. Otroci tvorili asi jednu tretinu obyvateľstva Kanemu.
V roku 1900 bolo v dôsledku francúzskej koloniálnej expanzie založené Territoire Militaire des Pays et Protectorats du Tchad. Do roku 1920 Francúzsko získalo úplnú kontrolu nad územím vrátane francúzskej rovníkovej Afriky. Francúzska autorita v Čade sa v porovnaní s inými francúzskymi kolóniami vyznačovala nedostatkom zjednocovacej politiky a pomalou modernizáciou.
Francúzi vnímali kolóniu najmä ako zdroj nekvalifikovanej pracovnej sily a surovej bavlny; Francúzsko začalo s produkciou bavlny vo veľkom v roku 1929. Čadská koloniálna vláda mala vážne nedostatočný počet zamestnancov a musela sa spoliehať na spodinu francúzskej štátnej služby. Iba Sara na juhu bola prakticky kontrolovaná; Francúzska prítomnosť na islamskom severe a východe bola len symbolická. Táto nedbanlivosť mala dopad na vzdelávací systém.
Po druhej svetovej vojne Francúzsko udelilo Čadu štatút cudzieho územia, pričom jeho ľudu udelilo právo voliť do francúzskeho národného parlamentu a čadského zhromaždenia. Čadská pokroková strana (PPT) so sídlom v južnej časti kolónie bola najväčšou politickou stranou. Čad získal nezávislosť 11. augusta 1960, pričom vodca PPT, ľud Sara menom François Tombalbaye, slúžil ako prvý prezident krajiny.
Tombalbaye postavil opozičné skupiny mimo zákon a o dva roky neskôr vytvoril vládu jednej strany. Medzietnické nepriateľstvo zhoršilo Tombalbayeovo autoritárske vedenie a bezcitné zlé hospodárenie. V roku 1965 moslimovia rozpútali občiansku vojnu. V roku 1975 bol Tombalbaye zosadený a zavraždený, no odpor pretrvával. V roku 1979 povstalecké skupiny ovládli hlavné mesto a všetky ústredné orgány v krajine sa rozpadli. O kontrolu súperili ozbrojené skupiny, z ktorých mnohí pochádzali zo severnej revolty.
Fragmentácia Čadu viedla k rozpadu postavenia Francúzska v národe. Líbya zasiahla, aby zaplnila mocenské vákuum, pričom sa zaplietla do občianskej vojny v Čade. Líbyjská výprava sa skončila katastrofou v roku 1987, keď Francúzmi podporovaný prezident Hissène Habré vyvolal u Čadčanov nevídanú jednotnú reakciu a vytlačil líbyjskú armádu z čadského územia.
Habré nastolil svoju diktatúru prostredníctvom mocenskej štruktúry založenej na korupcii a brutalite, pričom počas jeho vlády boli zavraždené tisíce ľudí. Prezident uprednostňoval svoju vlastnú etnickú skupinu Daza a zároveň diskriminoval svojich bývalých priateľov, Zaghawov. V roku 1990 ho jeho generál Idriss Déby zosadil. Pokusy o trestné stíhanie Habrého vyústili do jeho zadržania v Senegale v roku 2005; v roku 2013 bol Habré oficiálne obvinený z vojnových zločinov spáchaných počas jeho vlády. V máji 2016 bol odsúdený na doživotie po tom, čo bol uznaný vinným z porušovania ľudských práv vrátane znásilnenia, sexuálneho zotročovania a príkazu na smrť 40,000 2016 ľudí.
Déby sa pokúsil dať povstalecké frakcie opäť dokopy a obnoviť politiku viacerých strán. Čadčania prijali v referende novú ústavu a Déby pohodlne vyhral sporné prezidentské voľby v roku 1996. O päť rokov neskôr bol znovu zvolený. Ťažba ropy začala v Čade v roku 2003, čo so sebou prinieslo očakávania, že krajina si konečne bude môcť užívať mier a prosperitu. Namiesto toho sa zintenzívnili vnútorné spory a vypukla nová občianska vojna. Déby jednostranne zmenil ústavu, aby odstránil dvojfunkčné obmedzenie prezidenta, čo vyvolalo pobúrenie občianskej spoločnosti a opozičných strán.
Déby získal tretie funkčné obdobie v roku 2006 vo voľbách, ktoré opozícia bojkotovala. Vo východnom Čade vzrástlo etnické násilie a Vysoký komisár OSN pre utečencov varoval, že v Čade môže dôjsť ku genocíde podobnej tej v Darfúre. Povstalecké jednotky sa pokúsili zmocniť hlavného mesta silou v rokoch 2006 a 2008, no v oboch prípadoch sa im to nepodarilo. Podpis dohody o obnovení mieru medzi Čadom a Sudánom 15. januára 2010 znamenal koniec päťročného konfliktu. Zlepšené vzťahy viedli k repatriácii čadských povstalcov zo Sudánu, opätovnému otvoreniu hraníc oboch krajín po siedmich rokoch uzavretia a nasadeniu kombinovaných síl na stráženie hranice. Čadské bezpečnostné sily zmarili v máji 2013 puč proti prezidentovi Idrissovi Debymu, ktorý sa plánoval dlhé mesiace.
Bývalý senegalský panovník Hissène Habré bol v roku 2016 odsúdený na doživotie za zločiny proti ľudskosti.