Bospor zdobí 600 historických palácov

Na križovatke kontinentov sa istanbulský Bosporský prieliv rozprestiera ako pás histórie a krásy. Bospor, ktorý sa tiahne približne 30 km od Čierneho mora po Marmarské more, je rovnako strategicky dôležitý ako malebný. V najužšom bode – medzi stredovekými pevnosťami Rumeli Hisarı (európska strana) a Anadolu Hisarı (ázijská strana) – má vodná cesta šírku iba približne 750 m, čo vytvára dramatické prostredie, kde sa stretávajú prúdy. Oba brehy sú husto zalesnené a posiate dedinami, letoviskami a elegantnými vilami. Osmanskí sultáni kedysi tieto brehy silne opevnili – Bajazid I. postavil Anadolu Hisarı v rokoch 1390 – 1391 a Mehmed II. postavil Rumeli Hisarı v roku 1452 – a ich dedičstvo vznešenosti pokračuje v rade palácov, ktoré prieliv zdobia dodnes.

Pozdĺž týchto zalesnených brehov tvoria historické drevené sídla známe ako yalılar súvislý „pás palácov“. Podľa historikov sa na istanbulskom Bosporskom prielive kedysi nachádzalo takmer 600 takýchto nábrežných sídiel. Podľa nedávnych sčítaní sa ich v rozpoznateľnej podobe zachovalo približne 360 ​​– z ktorých si približne 150 zachovalo svoj pôvodný charakter z 18./19. storočia. Každý yalı stojí priamo pri brehu – zvyčajne má vlastnú lodnú búdu a doky – takže brázda prechádzajúceho trajektu obmýva takmer základy sídla. Tieto paláce (často nazývané „Perly Bosporu“) stoja ako živé pamiatky osmanskej minulosti Istanbulu.

Termín yalı pochádza z gréckeho slova yialí („morské pobrežie“). V praxi označuje pobrežné rezidencie z približne 18. až 20. storočia, ktoré kedysi „rozprestierali“ ázijské aj európske brehy. Ako uvádza jeden cestovný sprievodca, „kedysi sa na anatólskom a európskom pobreží nachádzalo takmer 600 týchto nádherných víl; teraz ich je približne 360.“ Inými slovami, osmanskí šľachtici a štátnici postavili tieto veľkolepé sekundárne domy na letné útočisko a spoločenské vystúpenia. Dnes sú mnohé z nich katalogizované ako chránené historické pamiatky – napríklad jeden expert narátal 600 kaštieľov, z ktorých 366 je klasifikovaných ako pamiatkové lokality pod správou národného riaditeľstva pre pamiatky.

Väčšina zachovaných yalılar má určité spoločné črty. Zvyčajne boli postavené prevažne z prepracovaného vyrezávaného dreva, so širokými verandami a zdobenými odkvapmi. Po sebe nasledujúce generácie reštaurátorských prác niekedy nahradili nosné trámy modernými materiálmi, ale drevo zostáva určujúcim prvkom týchto domov. Mnohé sa vyznačujú eklektickou architektúrou: možno vidieť tradičné osmanské motívy zmiešané s barokovým, rokokovým a neoklasicistickým štýlom. (V skutočnosti pozoruhodný počet navrhla slávna istanbulská rodina dvorných architektov Balyan.) V skutočnosti je každé sídlo hybridom východu a západu pod jednou strechou. Veľké paláce ako Dolmabahçe alebo Beylerbeyi evokujú európsku vznešenosť s tanečnými sálami a lustrami, zatiaľ čo menšie yalılar často pôsobia ako romantické osmanské pavilóny.

Postavenie majiteľov bolo historicky signalizované aj farbou. V neskorej osmanskej praxi boli vily štátnych úradníkov natierané okrovočervenou farbou, vily moslimských rodín pastelovými bielymi alebo zelenými farbami a vily nemoslimských rodín sivými a hnedými farbami. Cestovatelia v 19. storočí si všimli tento prísny farebný kód: bordové alebo bridlicové domy na pobreží okamžite vyjadrovali status alebo náboženstvo majiteľa. Interiéry boli tiež rozdelené na priehradky: každé sídlo malo selamlık (verejné recepčné krídlo pre hostí a mužov) a haremlik (súkromné ​​izby pre rodinu). Bežnými doplnkami boli izby pre služobníctvo, stajne, lodenice a dokonca aj „altánky zaliate mesačným svetlom“. (Miestne povery hovoria, že Dolmabahçe malo kedysi výsuvné mólo, aby sem sultáni mohli prichádzať na jachte.) Aby sa predišlo nehodám, mnohé sídla stále zobrazujú nápis „Ya Hafız“ alebo iné nápisy, ktoré privolávajú ochranu pred ohňom – čo odráža to, aké zraniteľné boli tieto drevené poklady.

Život v yalı mohol byť rovnako kozmopolitný ako samotná ríša. Spisovateľ z 19. storočia Abdulhak Şinasi slávne prirovnal bosporské sídlo k „osmanskému mikrokozmu“ – v jednej domácnosti napočítal čerkeskú opatrovateľku, gréckeho sluhu, arménskeho ajvaza (lokaja), habešského eunucha a albánskeho záhradníka, ktorí všetci slúžili pod jednou strechou. Prievozníci, kuchári a hudobníci boli rovnako multietnickí. V skutočnosti bol každý palác malým svetom, ktorý odrážal rozmanitosť ríše na jej samotných brehoch.