Smrdáky

Smrdáky, kúpeľná obec a obec v okrese Senica v Trnavskom kraji na západnom Slovensku, majú rozlohu 4 725 km², približne 603 obyvateľov a rozprestierajú sa v 241 metrov vysokom údolí na úpätí Bielych Karpát, ktoré sa nachádza sedem kilometrov južne od Senice a približne osemdesiat kilometrov severovýchodne od Bratislavy.

Od svojej najstaršej písomnej zmienky z roku 1436, keď sa Smrdáky objavili v regionálnych archívoch pod zatiaľ nešpecifikovaným názvom, boli definované prítomnosťou svojich liečivých prameňov – vôd, ktorých štipľavá vôňa nakoniec dala osade prezývku zvučnejšiu ako jej pôvodný názov Nová Ves (Villa Nova). Tieto pramene bohaté na sírovodík, vyvierajúce z puklín pod južnými svahmi, formovali štruktúru obce aj jej povesť za hranicami Záhorskej nížiny na západnom Slovensku a rozšírili jej reputáciu do análov stredoeurópskej balneológie.

Smrdáky, uhnízdené v údolí otvorenom poludňajšiemu slnku a lemované zo severozápadu a severovýchodu nízkymi vyvýšeninami so sadmi na vrcholkoch, predstavujú obraz, v ktorom obrábané svahy sezónne ustupujú trávnatým lúkam a za nimi zalesneným svahom Bielych Karpát. Sady – trvalé svedkyne stáročí miestneho obrábania pôdy – klesajú v terasovitých vrstvách smerom k zoskupeniu kúpeľných budov a obydlí, ktoré tvoria srdce obce. Hoci je lokalita skromného rozsahu, jej geomorfológia – široká kotlina odvodnená miernymi potôčikmi – poskytla ľudskému osídleniu lesný pokoj, ktorý zakrýva vnútornú silu vôd.

Nomenklatúrna metamorfóza obce, ktorá sama o sebe svedčí o komunitnej identite, prešla od žartovného prívlastku – „Smrdáci“, pripisovaného potulným roľníkom, ktorí niesli na okolitých jarmokoch povesť svojho voňavého pôvodu – až po oficiálne toponymum v ranom novoveku. Do roku 1617 správca panstva, zemepán Majtény-Novák, kodifikoval osadu vo svojom panskom registri explicitne ako Smrdáky, čím zafixoval názov zrodený z miestneho humoru v administratívnych záznamoch. Tento akt apelatívnej legitimizácie predchádzal sérii vedeckých a lekárskych výskumov, ktoré počas dvoch storočí premenili pramene zo zvláštnych prírodných javov na miesto systematickej terapeutickej praxe.

V roku 1740 polyhistor Matej Bel v zásadnom diele Notitia Hungariae Novae Historicogeographia poskytol jeden z prvých odborných opisov týchto minerálmi bohatých vôd a poznamenal o ich zjavnej účinnosti pri zmierňovaní chronických dermatologických ochorení. Ďalším míľnikom bol rok 1763, keď Ján M. Gottmann – vymenovaný za oficiálneho lekára vládnuceho zemepána – vykonal chemickú analýzu prameňov a predpovedal, že okolie by sa mohlo vyvinúť na formálnu kúpeľnú inštitúciu. Až v roku 1840 však hlavný lekár Jozef Callas Nagy na Viedenskej univerzite obhájil dizertačnú prácu Thermarum Büdösköensium – pojednanie zahŕňajúce dôkladnú kvantifikáciu zložiek vody od Františka Adolfa Langa a súhrn chorôb, ktoré sa historicky zmierňovali v základných kúpeľných zariadeniach. Medzi nimi vynikali versicolor dermatózy – identifikované okrem iných vyrážok ako herpes a lišaj –, ktorých bledosť a svrbenie boli podľa Nagyho opisu potlačené opakovaným ponorením do prúdu nasýteného sírou.

Stavebné dedičstvo Smrdákov evokuje architektonické prúdy po sebe nasledujúcich období a stelesňuje súhru renesančných, barokových a klasicistických idiómov, ktoré sprevádzali vzostup kúpeľov. Kostol sv. Martina z Tours – jednoloďová stavba, ktorej špicatá veža bola pristavaná okolo roku 1680 a po roku 1900 korunovaná pyramídovou helmou – poskytuje ukážku cirkevnej formy prispôsobenej miestnym materiálom. Loď preklenuje segmentová valená klenba; lunety členia klenbu presbytéria; vo vnútri organ Martina Šaška z roku 1862 a oltár dovezený z Tirolska z roku 1928 svedčia o kontinuite zbožnosti naprieč stáročiami.

O pár krokov ďalej stoja kúpeľný dom z rokov 1832 – 1833, ktorý si objednal nitriansky podžupan Jozef Vietoris a ktorý bol koncipovaný ako jednoposchodový klasicistický pavilón v tvare písmena U. Jeho päťosový portikus – orámovaný trojuholníkovým štítom s moderným reliéfom – kedysi stál nad niekdajším močiarom, ktorý Vietoris odvodnil, aby vytvoril priestor pre botanické experimenty. Do roku 1839 ten istý mecenáš postavil susediaci kaštieľ pre svoju rodinu a významných hostí – jeho klasicistický portál a premyslené proporcie neskôr získali v rámci kúpeľného komplexu symbolické postavenie.

Tieto budovy obklopuje kúpeľný areál – pôvodne navrhnutý v devätnástom storočí – rozprestierajúci sa na približne šestnástich hektároch mierne zvlneného terénu. Vzácne druhy stromových exemplárov, vysadené na Vietorisov príkaz, teraz dosahujú značnú zrelosť a ich konáre tienia kľukaté chodníky, ktoré pozývajú na kontemplatívny oddych medzi jednotlivými liečebnými cyklami. V tomto prostredí sa nachádza skromná kaplnka zasvätená sv. Jánovi Nepomuckému (1831) s barokovým oltárom zo začiatku osemnásteho storočia, doplneným sochou svätca v strednom období. Neďaleko sa nachádza socha Najsvätejšej Trojice z roku 1927 a tehlový klasicistický súbor na počesť sv. Floriána, Wendelina a Rozálie (postavený pred rokom 1887), pričom každá figúra vo výklenku evokuje miestnu zbožnosť a trvalé puto medzi liečebnými rituálmi a sakrálnym umením.

Minerálne zdroje, ktoré sú základom liečebného režimu Smrdák, pochádzajú z unikátne koncentrovanej hydrochloridovo-hydrokarbonátovej vody obohatenej o vápnik a síru. V balneologickom žargóne sa voda klasifikuje ako hypotonická, jej určujúcou vlastnosťou však je mimoriadne vysoká koncentrácia aktívnej dvojmocnej síry – prítomnej ako voľný sírovodík aj ako zlúčeniny síry – ktorá meria približne 680 mg na liter. Vďaka tomu je výtok Smrdák najsirnejším prameňom na Slovensku a pravdepodobne aj v celej strednej Európe. Zároveň ložisko liečivého sírneho bahna – presýteného sírnou vodou a s pozoruhodne jemnou granulometriou – predstavuje doplnkové médium používané pri liečbe muskuloskeletálnych ochorení a dermatologických ochorení.

Liečebné protokoly v súčasnej praxi sa riadia režimom kombinovanej hydroterapie a aplikácií peloidov, kalibrovaným tak, aby využíval keratolytické a protizápalové vlastnosti síry. Pacienti postihnutí rôznymi dermatózami – od chronického ekzému až po psoriázu – podstupujú ponorenie do bazénov s regulovanou teplotou, pričom ich pokožka je vystavená chemickým aj mechanickým podnetom, ktoré sú vlastné vode nasýtenej sírou. Súčasne aplikácie bahna podobného vulkanickému bahnu spôsobujú tepelnú retenciu a lokalizovaný tlak, čím zmierňujú zápal kĺbov a zlepšujú pohyblivosť u tých, ktorí zápasia s reumatickými ochoreniami. Hoci jej pôvod spočíva v neoficiálnych správach, túto integráciu modalít potvrdili po sebe nasledujúce generácie lekárskych hodnotení, pričom každé z nich potvrdilo účinnosť prameňov pri zmierňovaní svrbenia, šupinatenia a artralgie.

Vývoj dediny z agrárnej osady na špecializovanú kúpeľnú enklávu sleduje trajektóriu odrážajúcu širšie prúdy v stredoeurópskej spoločnosti – kde sa vlastníci pôdy, lekári a polyhistori stretávali na miestach prírodnej jedinečnosti, aby vybudovali inštitúcie na čele terapeutickej vedy. Smrdákyho zachovanie dobovej architektúry, kontinuita praxe a hmatateľný pokoj parku svedčia o mieste, kde minulosť a prítomnosť spájajú svoje sily v službe liečenia. Návštevníci prechádzajúci cez sady za úsvitu sa tak zúčastňujú kontinua, ktorá sa začala stredovekými dedinčanmi, ktorých neisto lákali zapáchajúce pramene, a teraz sa rozširuje na pacientov 21. storočia hľadajúcich úľavu od kožných a reumatických ochorení.

V análoch slovenských kúpeľov zaujímajú Smrdáky jedinečné miesto – ich vody sú bezkonkurenčné v sile síry, ich okolie je presiaknuté patinou dvoch storočí klasickej kúpeľnej kultúry a ich pamiatky siahajú od renesancie až po raný novovek. Nie sú to však ani štatistiky, ani stavby, ktoré dedinu definujú, ale skôr dôverné spojenie medzi ľudskou potrebou a geologickou prozreteľnosťou: sútok hlbokého sírenia a ľudskej vynaliezavosti, ktorý naďalej podporuje obnovu tela a mysle. Byť svedkom Smrdákov znamená pozorovať miesto, v ktorom štipľavé výpary minerálnych prameňov, vdýchnuté a absorbované, zaplavujú krajinu sadov a tŕstí s prísľubom, že v ich vodách môžu staré lézie tela nájsť svoj pokoj – a že v ich tienistých alejach môže duch zaznamenať jemný plynutie obnoveného času.