Pamiatky a pamätihodnosti v Manama

Manáma, hlavné mesto Bahrajnu, sa rozprestiera ako živý palimpsest, kde sa staroveké nite histórie prepletajú s modernými mrakodrapmi a tichou stálosťou púšte. Ako najväčšie mesto Bahrajnu (v ktorom žije približne pätina obyvateľov kráľovstva) sa Manáma nachádza na severovýchodnom cípe Bahrajnského ostrova v Perzskom zálive. Prvé zmienky o meste pochádzajú z obdobia okolo roku 1345 n. l. Mesto prešlo do rúk Portugalcov a Peržanov, kým v roku 1783 nezískala kontrolu vládnuca dynastia Al-Khalifa. Po stáročia sa jeho ekonomika točila okolo lovu perál, rybolovu, stavby lodí a obchodu. Objav ropy v roku 1932 urýchlil premenu Manámy na finančné a obchodné centrum, no mnohé vrstvy jej minulosti zostávajú viditeľné. Od zreteľných ruín chrámov Dilmun a mešít z islamského obdobia až po majestátne obchodné domy a rušné trhy, hlavné pamiatky Manámy odhaľujú mesto formované námornou výmenou a kultúrnymi stretnutiami.

Perched atop an ancient mound, Qal’at al-Bahrain (Bahrain Fort) bears a UNESCO World Heritage plaque marking it as the Ancient Harbour and Capital of Dilmun. This fort complex crowns a 4,000-year-old tell — an artificial mound built by successive settlers since about 2300 BC. Archaeologists have unearthed houses, workshops, temples and harbor facilities from the Bronze Age up through the early Islamic period. These finds attest to Bahrain’s role as the capital of Dilmun, the famed trading civilization of the Gulf (often mentioned in Sumerian legend). Although only about 25% of the site has been excavated, the recovered remains are extraordinary. A Portuguese fortress (built in 1521) caps the summit, but below its walls lie layers of stone houses, ovens and streets dating back thousands of years. The UNESCO dossier notes that Qal’at al-Bahrain’s 300×600 m site holds “the richest remains inventoried of [the Dilmun] civilization”. Its museum and reconstructed sections allow visitors to trace the city’s transformation: from a Dilmun port town, through Hellenistic and Islamic eras, to a fortified gateway under colonial powers. In essence, Bahrain Fort offers a concentrated microcosm of Manama’s millennia-long history.

Okrem veľkej pevnosti si Manama zachováva množstvo pamiatok z konca 19. a začiatku 20. storočia, kedy v Bahrajne prekvitali obchod s perlami a obchodníci s nimi. Napríklad dom Bin Matar v srdci starého mesta je krásny dom s nádvorím postavený okolo roku 1905 popredným obchodníkom s perlami. Jeho dvojposchodové steny z koralového kameňa a vyrezávané drevené detaily pripomínajú tradičnú architektúru Perzského zálivu. V čase svojho rozkvetu hostil obchodníkov z Indie, Perzského zálivu a dokonca aj z Európy, medzi nimi aj klenotníka Jacquesa Cartiera v roku 1911. Po obnovení do takmer pôvodného stavu dnes funguje ako centrum dedičstva v oblasti Pearling Path, ktorá je zapísaná na zozname UNESCO a zachováva si dobový nábytok a remeselné výrobky.

Ďalšie honosné obchodnícke sídlo leží hneď za hrádzou na ostrove Muharraq. Dom Siyadi (Seyadi) je komplex z konca 19. storočia postavený pre perlového magnáta Abdullaha bin Isu Siyadiho. So svojím štukovo zdobeným nádvorím, samostatnou hosťovskou sálou (majlis) a mešitou je príkladom ľudového dizajnu Perzského zálivu. Samotná mešita Siyadi – ktorej pôvodný dar pochádza z roku 1865 – je najstaršou zachovanou mešitou v Muharraqu a stále slúži veriacim. (Dnes je dom Siyadi súkromným domovom pre potomkov rodiny, ale mešita a majlis sú prístupné návštevníkom.) Dom Siyadi spolu so susednými kanceláriami a skladmi obchodu s perlami tvorí súčasť Perlovej cesty, ktorá je zapísaná na zozname UNESCO a ctí stáročnú tradíciu lovu perál v Bahrajne.

Pozoruhodné sú aj náboženské budovy v Manáme. Veľká mešita Al-Fateh (dokončená v roku 1988) je najväčšia v Bahrajne s rozlohou 6 500 m² a kapacitou približne 7 000 veriacich. Pomenovaná po Ahmedovi al-Fatihovi (barmakidskom dôstojníkovi, ktorý v roku 1345 dobyl Bahrajn), bola postavená na príkaz šejka Isu bin Salmana Al-Khalifu v predvečer vzniku modernej štátnosti. Jej rozsiahla modlitebňa (približne o veľkosti troch tenisových kurtov) je zakončená 54-tonovou kupolou zo sklenených vlákien – v tom čase najväčšou svojho druhu na svete. Interiér je obložený talianskym mramorom a jemne sfarbenými dlaždicami s rakúskym krištáľovým lustrom – detaily odrážajúce bahrajnské zloženie globálneho remeselného spracovania. (Nemoslimskí návštevníci si môžu prehliadnuť mešitu mimo modlitebných časov, vďaka čomu je Al-Fateh príležitosťou obdivovať islamskú architektúru zblízka.) Neďaleko sa nachádza Bayt al-Qur'an (Dom Koránu), moderný komplex, v ktorom sa nachádza jedna z najcennejších zbierok koránskych rukopisov na svete. Jeho exteriér – bledý geometrický vzor pripomínajúci mešitu z 12. storočia – ustupuje múzeu s desiatimi výstavnými sieňami a knižnici s vitrážovou kupolou. Vrcholom sú tu tlačené a ručne kopírované Korány, ale samotná budova, ktorá sa nachádza vedľa malej mešity a školy, stelesňuje nedávne úsilie Bahrajnu o uctenie si náboženskej vzdelanosti a umenia.

Bahrajnské národné múzeum v Manáme tiež vo veľkom meradle sprostredkuje kultúrne dedičstvo ostrovov. Múzeum, ktoré v roku 1988 slávnostne otvoril šejk Isa Al Khalif, sa nachádza na umelom polostrove s výhľadom na Muharraq s výraznou bielou travertínovou fasádou a dvojkrídlovými halami. Prepojené budovy, ktoré navrhli dánski architekti Krohn a Hartvig Rasmussenovci, majú celkovú rozlohu približne 20 000 m² a nachádzajú sa v nich stále galérie, dočasné výstavné haly a vzdelávacie zariadenia. Vnútri kurátorsky upravené haly zaznamenávajú šesť tisícročí histórie Bahrajnu: od neolitických hrobov a artefaktov Dilmun z doby bronzovej až po helenistickú éru Tylos a príchod islamu. Nájdete tu sekcie venované tradičným remeslám, každodennému životu a rukopisnému dedičstvu, vďaka čomu je múzeum úložiskom kolektívnej pamäte národa. Pre návštevníka je prechádzka týmito halami ako prechádzanie bahrajnským časom – každá expozícia zdôrazňuje, ako geografia, náboženstvo a obchod formovali identitu Manámy.

Ešte pred vznikom stredovekých kroník Manamy pripomína krajina za mestom slávu Bahrajnu z doby bronzovej. Chrámy Barbar (len 25 km severne od Manamy) pozostávajú z po sebe idúcich ruín vápencových schodov a svätýň. Od roku 1954 archeológovia objavili najmenej tri chrámové fázy (cca 3000 – 2000 pred Kr.) postavené jedna na druhej. Tieto chrámy, zasvätené bohyni Inzak, sa vyznačujú obrovskými vápencovými oltármi a obetnými jamami. Hoci sa dodnes zachovali iba základy, ich rozsah (kamene s priemerom viac ako 1 m) vyjadruje pocit rituálnej drámy. Ako poznamenal jeden autor, vrstvy Barbaru pokrývajú „obdobie približne 600 až 800 rokov“, čo naznačuje, že išlo o dôležité, nepretržite uctievané kultové miesto v Dilmúne. Diváci môžu nahliadnuť do jednej vykopanej studne s opracovanými blokmi, kde sa kňazi mohli kedysi zhromažďovať na obrady. Dedina nad Barbarom zostáva tichá a miesto nie je oplotené, čo ponúka pokojný kontrast k mestskému ruchu Manamy.

Ďalej na západ sa nachádza chrám Al-Adhbah (často nazývaný chrám Ad-Diraz). Vykopávky v roku 2019 odhalili tento menší, ale nezvyčajne zdobený chrám Dilmun, predbežne datovaný do začiatku 2. tisícročia pred Kristom. Jeho fragmenty brány a stĺpov sa líšia od mezopotámskeho štýlu aj od príkladov z obdobia barbarov, čo naznačuje miestnu inováciu. Archeológovia napríklad našli charakteristický základ stĺpa s tromi vyčnievajúcimi ramenami, čo naznačuje tvar trojnožky, aký sa inde v Perzskom zálive nevyskytuje. Črepy keramiky a pečate nájdené na mieste potvrdzujú jeho náboženské využitie. Dnes je miesto Ad-Diraz označené nízkou kamennou plošinou uprostred datľových paliem, ktorá ešte nie je vizuálne dramatická, ale naznačuje široký kultový areál. Spolu s chrámom Barbar tieto chrámy Dilmun zdôrazňujú, že plochá bahrajnová nížina kedysi hostila živú posvätnú krajinu – ďaleko od dnešnej premávky.

V neskorom islamskom období sa v predmestských oblastiach Manámy objavila ďalšia pamiatka: mešita al-Khamis, jedna z najstarších v regióne. Ruiny tejto mešity ležia na juhu Manámy (názov „al-Khamis“ znamená „štvrtok“, čo odkazuje na trhový deň) v modernom predmestí. Archeológovia identifikovali dve fázy mešít: jednu pravdepodobne postavenú v roku 717 n. l. za Umajjovcov a väčšiu postavenú okolo roku 1058 n. l. Skoršie mešity boli jednoduché, ale stavba z 11. storočia vykazuje zložito opracovaný kameň a vyrezávané kufické nápisy – dôkaz patronátu dynastie Qaramita (Karmatov). Dnes návštevníci vidia čiastočne vykopané múry a základy dvoch minaretov Karmatskej mešity. Hoci sa aktívne nepoužíva, tento zvyšok sutín je hmatateľným spojením s raným islamským obdobím Bahrajnu. Pripomína nám, že v 10. storočí boli okraje Manámy už domovom komunít dostatočne veľkých na to, aby si mohli vybudovať monumentálne kongregačné mešity.